Krach Wall Street
Obdobie Prvej svetovej vojny zasiahlo USA v nebývalom ekonomickom a hospodárskom rozmachu lenže rozmach ktorý vychádzal z absolútnej chamtivosti obchodníkov s akciami sa stal americkej a svetovej ekonomike osudný. Počiatky svetovej hospodárskej krízy môžeme datovať k počiatku roku 1929 počas ktorého padali ceny akcii na Wall Street ku dnu avšak boli počas roku umelo udržiavané na vysokých hodnotách. Dva týždne pred prudkým poklesom cien akcii napísal Winston Churchill, svojej manželke : ” Musím Ti povedať, že som mal v poslednej dobe mimoriadne veľké šťastie, čo sa týka peňazí. Skôr, ako som odišiel, sir Harry McGowam sa ma úplne vážne spýtal, či môže bez predchádzajúcej dohody nakúpiť na môj účet akcie, v prípade , že sa naskytne vhodná príležitosť. Povedal som mu, že mu môžem dať kedykoľvek k dispozícii dve alebo tri tisíc libier. Myslel som to ako hornú hranicu pre nákup akcií vôbec. On tomu, ale rozumel tak, že je to limit, kam až som ochotný pri jednotlivej burzovej špekulácii ísť, a tak použil asi desaťkrát väčšiu čiastku. . . Tým sme získali behom niekoľko dní malé bohatstvo. . . Je to dobrý pocit mať niečo v rezerve.” Winston Churchill bol jedným z 600.000 extrémistov z celkového poctu 1.548.707 akcionárov firiem patriacim v roku 1929 k 29 americkým burzám. V období keď obchodovanie s akciami bolo na maxime bolo asi jeden milión špekulantov a z celkového poctu obyvateľov asi 120 miliónov ľudí mali svoj majetok viazaný v obchodoch s cennými papiermi asi 29 – 30 miliónov obyvateľov USA. Takže si asi viete predstaviť, aký dopad to malo na ľudí a ekonomiku nielen spojených štátov. Všetko sa začalo 25.10. 1929. Na newyorskej burze vyvrcholil pád cien cenných papierov , ktorý začal už šesť dní pred tým. Tento piatok bude ešte veľa generácii poznať ako “čierny piatok”, veď v tento deň začali roky recesie, masovej nezamestnanosti a úpadku produkcie. Známe ako svetová hospodárska kríza. 24. októbra sa vystupňovala panika na Wall Street, ktorá a vyvrcholila o šesť dní neskôr. Na trh sa dostalo až 13 miliónov cenných papierov, ktoré však stratili svoju hodnotu viac ako o 40 percent. Veľa bankárov a obchodníkov s cennými papiermi to nezvládlo a nasledovali série hromadných samovrážd a výskokov z mrakodrapov. Celková strata za šesť “čiernych dní” na Wall Street stála vyše 50 miliárd USD. A to ešte mesiace pred krachom si odborníci mysleli, že sa skončili známe ekonomické cykle a že ekonomika už len porastie a asi to zapríčinilo taký prudký pád. V pozadí krachu na burze bol špekulatívny ošiaľ, ktorý v ruka v ruke išiel s prosperitou. Mnohí špekulanti sa púšťali do odvážnych podnikov, pričom vyháňali ceny cenných papierov do závratných výšok. A ako dôsledok tohoto sa cena cenných papierov nebola ani zďaleka blízka realite. Dôsledkom krachu na Wall Street neboli postihnuté len samotné USA, ale dotklo sa to aj celej Európy. Najviac to banky Nemecku a Rakúsku, čo malo za dôsledok postihnutie bánk aj na samotnom Slovensku.
Prechod od burzovej katastrofy k hospodárskej kríze
V tomto prechode zohral veľkú rolu vtedajší americký prezident Hoover , ktorý zakročil až moc neskoro a jeho chlácholivá reči a sľuby boli absolútne nereálne. On “proste videl prosperitu za rohom”. Pričom hocaká prosperita bola už nereálna čo samozrejme všetci odborníci vedeli, ale nakoniec v roku 1930, 23. októbra prezident Hoover informoval verejnosť o utvorení výboru, ktorý mal pripraviť plán boja proti nezamestnanosti. Vyhlásil, že “národ musí vydržať hrozbu hladu a chladu”, ktorá postihla všetkých čo sa ocitli v naozajstných problémoch. Hlúpo sa zachovali zruinovaný burzový makléri a špekulanti (aj asi ako jediný mali na začiatku pravo na paniku pretože im hrozilo, že prídu o všetky svoje peniaze viazané vo svojich akciách) začali vyprázdňovať svoje bankové kontá. Čo malo za dôsledok rozsiahlu paniku a aj ostatný klienti banky začali vyprázdňovať svoje kontá. Takýto úbytok financií prestali banky zvládať a tak len počas roku 1929 skrachovalo viac ako 600 bankových inštitúcii. V roku 1930 to bolo číslo s hodnotou 1300 a v roku 1931 to bolo až 2300 bankových inštitúcii čo je spolu vyše 4200 bánk za tri roky. Banky ktoré prežili prudký úbytok financií boli na tom finančne tak zle alebo jednoducho s bezpečnostných dôvodov prestali poskytovať úvery, ktoré boli v období nedostatku financií jedinou šancou ako naštartovať ekonomiku. A samozrejme 40 miliónov ľudí, ktorý boli “hráčmi na burze” nemali peniaze a tak týchto štyridsať miliónov ľudí nepotrebovalo banky a v podstate mohli byť vôbec radi, že majú peniaze na stravu nieto ešte na investície. Krach finančného sektora samozrejme nebol jedinou príčinou krachu hospodárstva už aj tak dosť narušeného. Hospodársky prognostický ústav v Harvarde (ďalej už len HPÚ ) vysvetľoval, že ak dôjde ku krachu tak len ku malému a aj ten sa za krátky čas sám napraví a to bez výrazných štátnych zásahov. HPÚ sa samozrejme zmýlil a krach bol obrovských rozmerov a vyžadoval si obrovský zásah štátu. A to hlavne pre akciové spoločnosti, ktoré zväčša zamestnávajú najviac ľudí. V roku 1929 skrachovalo 22 000 podnikov, v roku 1930 26 000 podnikov a nakoniec v roku 1931 to bolo vyše 28 000 podnikov čo je dokopy 76 000 podnikov čo vyvolalo napríklad, že množstvo financií určených na platy kleslo o polovičku a viac ako štvrtina obyvateľstva sa stáva úplne alebo čiastočne nezamestnaným. Dôchodky sa znížili o polovicu takže okrem toho aj. Ľudia na dôchodku prišli o veľa peňazí. Predaje so stratou a pokles cien zapríčinili ďalšie bankroty, prepúšťanie a zvyšovanie cien. Cena priemyselného tovaru klesla o 30% a cena poľnohospodárskych produktov klesla až o 60% z čoho vyplývajú ďalšie krachy spoločnosti predovšetkým však potravinárskych a poľnohospodárskych.
Jedinou záchranou bol až novo zvolený prezident Franklin D. Rouswelt ktorý predstavil takzvaný plán New Deal aby sa pomaly mohli naprávať škody.
“Nový údel”
4. marca 1933 na svojom inauguračnom prejave predviedol Franklin D. Roosvelt svoj nový politický program, ktorý mal postaviť ekonomiku USA na nohy a znovu nastoliť ako takú životnú úroveň. Zmeny trvali len sto dní a to od 6.3 do 16.3 1933 za týchto 100 dní mal kongres zaviesť mnoho zákonov a opatrení. Tieto zmeny mali zlepšiť podmienky na rozvoj obchodu, ktorý v tejto dobe dosť stagnoval. Prvé kroky boli : týždňové prázdniny pre banky a okamžité zvolanie kongresu.
Čo vlastne “Nový Údel” je ?
Politika “New
Deal”, ktorú môžeme pokladať za pred poklad zmeny USA na
moderný sociálny štát. Obsahovala podporu v nezamestnanosti,
dotovane cien poľnohospodárskych produktov, dobrovoľnú
pracovnú službu pre ľudí do 25 rokov, rôzne podpory
projektov na zvýšenie zamestnanosti, reorganizáciu
súkromného sektoru, skrátenia pracovného času, zvýšenie
minimálnej mzdy a nakoniec zmiernenie konkurencie hlavne pre
poľnohospodárske podniky. Tieto zmeny mali vyvolať väčší
hospodársky zisk a tým zlepšiť celkových podmienok pre
spoločnosti a rozbehnutie obchodu. Nové zákony si vyžiadali
nové federálne úrady, ktoré mali za úlohu kontrolovať
realizovať dodržiavanie jednotlivých zákonov a projektov.
Najdôležitejším a najnaliehavejším krokom boli pomocné
opatrenia pre nezamestnaných. Prvý zákon sa týkal úradu
“Civilian Conservation Corps” . Čo vlastne znamená, že
federálna vláda vytvorila množstvá pracovných táborov kde
pracovali mladý ľudia vo veku od 18 do 25 rokov. Pracovali
hlavne na ochrane životného prostredia čo neskôr dalo základ
americkým národným parkom. Najvýznamnejší bol projekt
zákona pre nezamestnaných s názvom “Federal Emergenci
Relief”. Podľa neho získala federálna vláda peniaze, ktoré
vyplácala obciam a štátom, ktoré ich vyplácali
nezamestnaným ľudom ako podporu v nezamestnanosti. Od novembra
1933 zabezpečil novovytvorený úrad “Civil Works
Administration” zorganizoval viac ako 4 milióny pracovných
miest na federálnej a štátnej úrovni. Po znovu otvorení
bánk, hlavne vďaka prezidentovým príhovorom, začali ľudia
znovu prejavovať bankám dôveru a začali si do nich znovu
ukladať svoje úspory. Na rozšírenie úverových možností
poskytol “Reconstruction Finance Corporation” pôžičku vo
vyše 1 miliardy dolárov čo by bolo aj na toto obdobie dosť
nieto ešte aj na obdobie keď peniaze mal len štát. V
poľnohospodárstve išlo o snahu obmedziť nadvýrobu za pomoci
finančnej kompenzácie za neobrábanie nadbytočnej pôdy.
Národný zákon o oživení výstavby mal zvýšiť priemyselnú
výrobu a tým znížiť nezamestnanosť. Ďalšou zmenou to že,
štát začal kontrolovať a určovať minimálnu mzdu čo
dopomohlo k tomu aby zamestnaný pracovali za slušnú mzdu.
Zreorganizoval sa celí priemysel a to tak, že hospodárska
samospráva musela koordinovať s súkromnými podnikateľmi ,
odbormi a štátnou kontrolou. A nakoniec vláda prikročila k
budovaniu veľkých verejnoprospešných zariadení ako sú
priehrady a vodné nádrže, ktoré prispeli výrazne k
elektrifikácii krajiny. Čo dopomohlo k rozvoju celo
elektrifikovaným továrňam.