1968
Vojenská invázia
za účasti pol milióna vojakov, ktorá bola najväčšou
ozbrojenou akciou v Európe od konca druhej svetovej vojny, v
noci z 20. na 21. augusta 1968 proti vôli väčšiny
obyvateľstva prerušila reformný proces v ČSSR. Počas tzv.
Pražskej jari sa časť komunistických funkcionárov pokúsila
o zvrat politiky smerom k demokracii, v rámci možností
vtedajšej doby. Presadzovala sa náprava krívd stalinizmu, zlá
ekonomická situácia v štáte sa mala riešiť zavedením
socialistického trhového hospodárstva a mala sa vyriešiť i
otázka rovnoprávneho postavenia Slovenska. Z historických
archívov je zrejmé, že iniciátorom nového pohybu na
vnútropolitickej scéne bolo Slovensko a časť jeho
najvyšších predstaviteľov v Prahe. Udalosti augusta 1968 mali
svoj začiatok na Slovensku v roku 1965, kedy sa začali riešiť
otázky rehabilitácií, prebiehali diskusie o postavení
slovenských inštitúcií a orgánov, o riadení hospodárskeho
chodu štátu, ako i o otázke postavenia osobností. Toto
obdobie vynieslo do čela politickej scény Alexandra Dubčeka -
v tom čase prvého tajomníka ÚV KSS. Neskôr, už na
celoštátnej úrovni, sa začali pripravovať programové zmeny,
ktoré sledovali niekoľko základných smerov: demokratizáciu
celej spoločnosti, uvoľnenie plánovitého systému
hospodárstva smerom k viacerým prvkom trhu, zmenu sociálnej
politiky. Celá vtedajšia humanizácia vzťahov dostala
prívlastok - socializmus s ľudskou tvárou.
Na zlú hospodársku situáciu a na mocenskú politiku
straníckych a štátnych orgánov v Československu verejne
poukázali a kritizovali ju aj českoslovnskí spisovatelia na 4.
zjazde už koncom júna 1967. Nové tváre vo vedení štátu,
vlády, strany a Národného zhromaždenia, Ludvík Svoboda,
Oldřich Černík, Alexander Dubček a Josef Smrkovský a
progresívne sily vo vnútri Komunistickej strany Československa
(KSČ) v roku 1968 boli nádejou pre demokratizáciu.
Tento trend mal podporu demokraticky zmýšľajúceho
obyvateľstva. Spoločnosť sa začala vo zvýšenej miere
zaujímať o politické dianie, vznikali nové strany a
organizácie politického a záujmového zamerania.
Konzervatívne krídlo v KSČ reprezentované hlavne Vasiľom
Biľakom, Aloisom Indrom, Jozefom Lenártom a Drahomírom
Kolderom bolo potlačené a aprílové zasadnutie ÚV KSČ v roku
1968 prijalo Akčný program KSČ. Ako hlavnú označil potrebu
ekonomického rastu krajiny a vytvorenie priestoru pre
spoločenskú iniciatívu. Výzva Dvetisíc slov, ktorú v júni
1968 skoncipoval spisovateľ Ludvík Vaculík a podpísalo ju
množstvo literátov, vedcov, športovcov i široká verejnosť,
odozva myšlienok Pražskej jari v spoločnosti, boli dôvody,
prečo o situáciu v ČSSR v nasledujúcich mesiacoch zosilnel
záujem ZSSR a krajín vtedajšej Varšavskej zmluvy, v záujme
potlačenia pojanuárového demokratizačného vývoja. Boli to
zahraničné návštevy, stretnutia a konferencie, kde sa
rozoberali problémy komunistického hnutia v medzinárodnom
kontexte a najmä situácia v ČSSR. Išlo hlavne o rokovanie
medzi členmi Predsedníctva ÚV KSČ a Politického byra ÚV
KSSZ v Čiernej nad Tisou a porada predstaviteľov
komunistických a robotníckych strán v Bratislave. Na
stretnutí generálnych tajomníkov komunistických a
robotníckych strán krajín Varšavskej zmluvy v Moskve
začiatkom augusta sa oficiálne rozhodlo. Záverečný protokol
z tohto stretnutia zaznamenal politické rozhodnutie o invázii
do Československa. Proti invázii protestovali naše najvyššie
štátne a stranícke orgány, ktoré uviedli, že sa
uskutočnila bez ich vedomia, čo odporuje základným normám
medzinárodného práva, a vyzvalo ľud na zachovanie pokoja.
Prezident ČSSR L. Svoboda sa v piebehu 21. augusta dvakrát
obrátil na občanov v rozhlasových prejavoch. Mimoriadne
zasadnutie Národného zhromaždenia krátko po poludní 21.
augusta prijalo vyhlásenie odsudzujúce okupáciu
Československa, požadujúce prepustenie internovaných
československých ústavných činiteľov a odchod vojsk. Začal
sa zápas o kontrolu rozhlasového a televízneho vysielania na
celom území. Politickí predstavitelia krajín, ktoré sa
zúčastnili na agresii, ktorá stála život mnoho
československých občanov, neskôr poukazovali na pozvania zo
strany niektorých českých a slovenských politikov. Pod smutne
známym listom, ktorého originál odovzdal v júli 1992 ruský
prezident Boris Jeľcin prezidentovi ČSFR Václavovi Havlovi,
boli podpísaní práve predstavitelia konzervatívneho krídla
KSČ.
Okupácia bývalého Československa spojeneckými vojskami
Varšavskej zmluvy zmrazila akékoľvek nádeje na možnosti
reformovať komunistický systém jeho vnútornými silami.
Invázia vojsk 21. augusta 1968 skončila experiment
československých reformných komunistov, ktorý dostal nie
celkom právom označenie Pražská jar. K absolútnemu
politickému zvratu prišlo v apríli 1969, keď Gustáv Husák
nastúpil do funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ. Nastal
začiatok normalizácie, zvrátenie a odmietnutie celej obrodnej
cesty. Augustové udalosti 1968 na vyše dvadsať rokov
poznačili život v ČSSR. Postupný odchod sovietskych vojsk sa
uskutočnil až po novembri 1989. Posledný vojenský transport z
územia bývalého Československa vypravili 19. júna 1991.