Časy, keď šaty mnohých Slovákov zdobila trikolóra, sú v spomienkach mnohých z nás stále živé. Možno si to mnohí ešte stále neuvedomujeme, ale boli sme svedkami alebo spolutvorcami výrazného historického medzníka - zmeny politického systému krajiny! Prechod z totalitnej diktatúry jednej strany na pluralitný systém. Nič nie je dokonalé a ani zmeny, ktoré v čase eufórie sľubovali humánnejšiu spoločnosť, nenaplnili očakávania všetkých jej tvorcov.
Keď sme sa pustili do prípravy tohto magazínu, boli sme prekvapení, ako ťažko sa vracajú k spomienkam niektoré výrazné osobnosti revolučných premien v našom meste. Mnohí - pred desiatimi rokmi známi revolucionári z tribún - dokonca len prehodili niekoľko ospravedlňujúcich viet o tom, že už vôbec nechcú o tom rozprávať. Zatrpkli.
Oslovili sme aj ľudí, ktorí tu v ilegalite pracovali za čias komunistickej vlády. Rozširovali v Košiciach Vestník Charty 77, ako aj iné materiály v čase, keď o nejakej "nežnej" ešte nemohlo byť ani reči. Keď prišla revolúcia, povedali si: "Svoju úlohu sme splnili. Niet dôvodu angažovať sa ďalej, budeme žiť normálny život v slobodnej spoločnosti." Mohli urobiť kariéru. Mohli, ale nechceli. Mohli sa aspoň teraz vyjadriť k súčasnej situácii, či spĺňa ich nádeje, pre ktoré riskovali slobodu i budúcnosť svojich rodín v čase socialistického Československa. Mohli sa vyjadriť - ale nechceli. Dopomohli k pádu režimu a ich súčasné ústranie im vyhovuje. Naďalej pracujú ako radoví občania, ich mená poznáme len na základe osobných kontaktov. Povedali predsa niečo: "Máme slobodné voľby. Sťažovať sa nemožno na systém, len na to, komu dala vo voľbách väčšina svoj hlas. Treba len myslieť a podľa toho voliť."
Našťastie, sú aj ľudia, ktorí úplne nezatrpkli.