Otto Hahn – štiepenie jadra atómu
Keď na jar roku 1897 skladal maturitné skúšky, nič nenaznačovalo jeho budúcu životnú dráhu. I keď ma na maturitnom vysvedčení tri jednotky, neboli to známky z matematiky, fyziky, ani chémie, ale z telesnej výchovy, spevu a náboženstva. T za tie sa nedáva Nobelova cena.
Otto Hahn sa narodil 8. Marca 1879 vo Frankfurte na Mohanom a po celý život nemohol utajiť svoje rodisko pre stopy rodného nárečia. Bol najmladším zo štyroch synov váženého frankfurtského mešťana, ktorá ako sklársky majster viedol v tomto meste úspešný podnik. Mladý Hahn chodil do vyššej reálky a podľa želania svojho otca mal vlastne študovať architektúru. Rozhodol sa však, že vyhovie svojmu záujmu a roku 1897 začal v Marburgu študovať chémiu. Vo svojom štúdiu pokračoval v Mníchove a roku 1901 ho absolvoval doktorskou skúškou s vynikajúcim výsledkom “magna cum laude”. Ešte v tom istom roku nastúpil dobrovoľnú jednoročnú vojenskú službu v 81. Pešom pluku vo Frankfurte a ukončil ju v septembri 1902 ako dôstojník ašpiroval, aby hneď mohol nastúpiť ako asistent na Chemickom inštitúte v Marburgu.
V septembri roku 1904 si našiel miesto v Londýne ako spolupracovník Wiliama Ramsaya, slávneho objaviteľa vzácnych plynov. I keď to nebola jeho pôvodná špecializácia, tam po prvýkrát robil pokusy s rádioaktívnym materiálom a objavil rádioaktívny prvok tórium. Na jeseň roku 1905 vyhovel pozvaniu popredného vedca z oblasti atómových výskumov Ernesta Rutherforda na univerzitu McGill v Montreali. Tam objavil tórium C a rádioaktínium.
Roku 1906 sa vrátil do Nemecka a vo svojich výskumoch pokračoval na Chemickom inštitúte v Berlíne, kde objavil mezotórium. V tomto období sa začala jeho úzka spolupráca s Rakúšankou Lisou Meitnerovou, ktorá sa skončila až roku 1938, keď Lisa musela pre rasové zákony opustiť Nemecko. Otto Hahn sa oženil 22. Marca 1913. Z vydareného manželstva sa narodil syn Hanno, ktorý prišiel o život po nehode roku 1960.
Roku 1914 vypukla prvá svetová vojna; Otto Hahn narukoval ku svojmu pluku a odišiel s ním na západný front. Keď sa roku 1915 pripravovali prvé útoky ničivým plynom, odvelili ho ku tejto špeciálnej jednotke.
Po skončení vojny obnovil svoje pokusy na berlínskom Inštitúte cisára Wilhelma a objavil protaktínium a urán Z. keď Lisa Meitnerová roku 1938 emigrovala, pokračoval v práci s profesorom Fritzom Straßmannom.
Taliansky vedec Fermi už dávnejšie experimentoval s neutrónmi, elementárnymi časticami hmoty jedného protónu, ktorý však nemal kladný elementárny náboj, a dosiahol pozoruhodné výsledky. Hahn s Straßmann robili podobné pokusy, pri ktorých urán ostreľovali neutrónmi. Urán má v periodickej sústave prvkov poradové číslo 92 a je najťažším a posledným prirodzene sa vyskytujúcim prvkom tejto sústavy. Obaja vedci predpokladali, že týmto spôsobom získajú transurány, umelo vytvorené prvky s protónovým číslom vyšším ako 92. Tento postup však nepriniesol očakávaný výsledok.
Podarilo sa im ale niečo iné, čomu dlho nemohli uveriť. Koncom roku 1938 objavili v hmote po ostreľovaní neutrónmi bárium, ktoré má poradové číslo 56. Odkiaľ sa vzalo? Odpoveď získali až po zložitých pokusoch. Okrem ária hmota obsahovala aj vzácny plyn kryptón, ktorý má poradové číslo 36. Pomaly sa črtalo riešenie: 56 plus 36 sa rovná 92 – a to je poradové číslo uránu. Rozštiepili atómové jadro uránu!
Vyjadrené fyzikálnym vzorcom (n = ostreľovanie neutrónmi):
92U + 0n = 56Ba + 36Kr (+ energia).
Naj významnejším objavom bola pritom uvoľnená energia. Časti atómu sú dohromady spojené silnou súdržnosťou. Ak “rozštiepime” atómové jadro, tieto sily sa uvolnia v nekontrolovanej reťazovej reakcii, ktorá mu ničivú silu (princíp atómovej bomby), alebo v riadenej a zoslabenej reakcii, ktorá je zdrojom energie.(princíp jadrového reaktora). Rok po tomto prevratnom objave vypukla druhá svetová vojna. Otto Hahn naďalej pracoval v Berlíne, až kým začiatkom roku 1944 budovu Inštitútu nezbombardovali. Na jeseň toho istého roku sa Hahn so zachovanými prístrojmi presťahoval do mestečka Taifingen v Švábskej Jure a tam v skromne vybavených núdzových priestoroch pokračoval vo výskumoch. Nepracoval však, ako tvrdia niektoré pramene, na “nemeckej atómovej bombe”: tá neexistovala. V Tailfingene ho 25. Apríla 1945 internovali Američania a cez Francúzsko ho previezli do Anglicka. Tam sa zdesený dozvedel, že japonské mestá zničili atómové bomby. V novembri 1945 sa však v anglických novinách dočítal, že za objav štiepenia atómového jadra mu udelili Nobelovu cenu.
Začiatkom januára 1946 sa v Anglicku internovaní nemeckí vedci smeli konečne vrátiť do svojej rodnej vlasti. Otto Hahn pokračoval v práci v sťažených podmienkach. Namiesto Spoločnosti cisára Wilhelma v septembri založili Spoločnosť Maxa Plancka so sídlom v Göttingene a Otto Hahn sa stal jej predsedom. Tento geniálny a skromný vedel zomrel v Göttingene 28. Júla 1968 vo veku 89 rokov.
