Nástup nacistov k moci je historickým fenoménom, ktorý bol preskúmaný nespočetne veľa krát. Je odrazom krehkosti demokracie svojej doby, fanatizmu a ľudskej agresívnej povahy. Najsmutnejším dôsledkom však bolo, že nacisti sa svojou brutálnosťou neobmedzili len na Nemecko, ale že sa im podarilo rozpútať najkrvavejší konflikt v dejinách ľudstva. Ich mohutný nástup začal byť nebezpečne viditeľný v roku 1930, keď v parlamentných voľbách získali 107 poslaneckých miest.
Formovanie myšlienok národného socializmu sa nezačalo Hitlerovým príchodom na scénu, či vznikom jeho antisemitizmu po príchode do Viedne. Ideológia ako taká, bola výsledkom filozofií, ktoré sa dostali na povrch koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Hitler ako sfanatizovaná osoba sa stal iba katalyzátorom týchto myšlienok a nasadil im tú najradikálnejšiu formu. Bol spoločensky len veľmi ťažko adaptovateľný, neprístupný a utiahnutý sám do seba. Nevidel dôvod existencie pri tom usporiadaní spoločnosti, ktoré prevládalo na začiatku storočia. Prvým zdrojom jeho názorov sa stala DAP, strana založená v roku 1904, ktorá otvorene hlásala antisemitizmus, myšlienku podľudí a nadľudí, potrebu rozšírenia životného priestoru pre nemecký národ a prejavovala sa tvrdou kritikou marxistických a sociálno demokratických hnutí. Iskierku nádeje pre “lepší život” mu vykresal začiatok I. svetovej vojny. Stal sa skvelým vojakom, zástancom vojenskej agresie, poslušnosti a oddanosti vlasti. Medzi spolubojovníkmi nemohol nájsť veľa takých ako on, pretože čím viac sa vojna časovo predlžovala, čím väčšie bolo utrpenie, tým väčšmi sa prehlbovala nespokojnosť v radoch vojakov, ale aj vo vnútri štátu. Nasledovala porážka Nemecka, pre mladého Adolfa rana od chrbta. Opäť sa objavuje neschopnosť adaptácie do spoločnosti a márne hľadanie východísk z duchovnej a názorovej krízy. Dospel ale k politickému uvedomeniu. Začal rozpoznávať vlastné vlohy pre rečnícky prejav, v rámci ktorého je schopný hovoriť od srdca a v plnom rozsahu to, čo pociťuje. Sám seba považoval za umelca a tým ospravedlňoval všetky osobné neúspechy. Nechal sa zviesť ideou sociálneho Darvinizmu, podľa ktorej všetky formy života neustále medzi sebou zápasia o svoju existenciu a len tie najprispôsobivejšie prežijú. Pre svoje myšlienky našiel uspokojivých partnerov v členoch ministraničky NSDP, do ktorej vstúpil pod číslom 55. Svojím rečníckym talentom a zapáleným fanatizmom, pomaly ale iste rozširoval členstvo a aj pôsobnosť strany, ktorú neskôr premenoval na NSDAP. Pokiaľ v roku 1920 bol počet členov strany 1100, roku 1922 to už bolo 6000 a v roku 1923 až 55000. V dvadsiatych rokoch existoval názor, že Nemecko len o vlások uniklo revolúcii. A práve to bola úrodná pôda z ktorej mohla vyrásť masová podpora pre nacistov. Hitler sa stal samozvaným vodcom s diktátorskými právomocami. Za jediné správne štátne usporiadanie považoval tzv. Führer prinzip. Zahraničnú politiku zas povyšoval nad vnútornú, pričom trpel fatálnym nezáujmom o ekonomické, či sociálne otázky. Sformoval všeobecné povojnové rozhorčenie na politický program, ktorý prakticky nikdy nezmenil a vyžadoval striktné dodržiavanie tejto línie. “Nová vlna (nacionalizmu a rasizmu) postavila pocit proti intelektu, kult iracionality proti osvietenskej viere v logiku a akciu proti rozumu.”
Ale to, čo robilo Hitlera nebezpečným nebol ani tak obsah jeho myšlienkových pochodov (jemu podobných “bubeníkov” bolo v Nemecku viac než dosť), ale spojenie chladnokrvnej kalkulácie s fanatizmom. Ľudstvo rozdelil do troch kategórií: 1, tvorcovia kultúry (Nemci) 2, nositelia kultúry (sem zaraďoval napríklad Japoncov) 3, ničitelia kultúry (Židia). Podľa neho všetky ohromné ríše v histórii (napr. Rímska) zanikli v dôsledku premiešania rás a následného znečistenia krvi. Obdobie od roku 1919 do roku 1933 (v tomto roku sa dostal k moci) sám nazýval Kamfzeit, čiže obdobím boja. Boja so všetkým, čo označoval za škodlivé elementy rasovej hodnoty, za ktoré považoval 1, internacionalizmus 2, rovnostárstvo a demokraciu 3, pacifizmus. Je snáď pochopiteľné, že za všetkými tromi nebezpečenstvami videl židov a ich celosvetové spiknutie proti národom celej planéty. Obviňoval ich z odnárodňovania, parazitovania na iných národoch (nakoľko nemali vlastný štát) a z bastartizácie.
Vplyv na formovanie samotnej strany mali hlavne ľudia ako Moeller van der Bruck, Feder, bratia Strasserovci, alebo Darré (pôvodom z Argentíny). Ale na samotného Hitlera mal vplyv hlavne Dietrich Eckhart, starý pán, zanietený národný socialista. Mal pomerne dobré kontakty na rôznych úrovniach, bol sčítaný, krutý rasista a antisemita. Jeho prednosťou bola skvelá rétorika (dokonca aj keď bol opitý dokázal veľmi dobre vystupovať). Hitlerovi robil korekciu v jeho prejavoch a článkoch a bol to práve Eckhart, kto ukázal budúcemu vodcovi krásy Obersalzbergu. Zomrel však oveľa skôr než sa NSDAP zmocnila vedenia krajiny.
Primárny nepriateľom v dvadsiatych rokoch bola výmarská republika, ktorú nacisti vinili prakticky zo všetkého. Ich vystupovanie bolo silne protištátne, čo ale museli trochu obmedziť po prijatí zákona na ochranu republiky. Tento protištátny postoj vyvrcholil neúspešným pokusom o štátny prevrat roku 1923, na čo doplatilo niekoľko členov NSDAP životom. Nasledoval súdny proces počas ktorého Hitler sám zo seba (za výdatnej pomoci sudcu) urobil národného hrdinu. Ani v najmenšom neoľutoval svoj čin, naopak cítil sa byť hrdý na to, že sa pokúsil o akúsi formu národného oslobodenia. Vlastizradu z ktorej bol obvinený, nepopieral, naopak hlásil sa ku nej, i keď on sám ju za vlastizradu nepovažoval. “Sám seba nepovažujem za zradcu, ale za Nemca, ktorý chcel to najlepšie pre celý národ.”
Po revolučnom neúspechu si uvedomil, že musí začať bojovať tými zbraňami, ktoré sú k dispozícii v rámci zákona, čiže parlamentarizmom (revolúcia z hora). Po prepustení z väznice (kde si odsedel deväť mesiacov namiesto päť rokov) po krátkej odmlke sa pustil do budovania strany na nových princípoch. Stranícku mašinériu spustil na úradníckom princípe, pričom vyžadoval zriadenie pobočiek strany aj v tých najmenších obciach s apeláciou na regionálne problémy. Na úradnícku činnosť strany dohliadali Schwartz, Bouhler a Hess. V roku 1927, sa nacisti zhodli na tom, že je potrebné apelovať na hlavne na strednú vrstvu. Práve preto sa začali vytvárať záujmové spolky národných socialistov ak napr. NS spolok pre učiteľov, lekárov, právnikov atď. na prilákanie práve stredných vrstiev. Ovocie tejto práce sa dostavovalo pomaly, ale bol tu hmatateľný pokrok. Prichádzali noví členovia, ale stále to bolo len v menších mestách a na dedinách, pričom veľkomestá ostávali stále imúnne voči nacizmu. Straníkov rozdelil Hitler na veriacu väčšinu a na menšinu, ktorá reprezentuje myšlienku a bojuje za ňu. Rádoví nacisti s obľubou tvrdili, že ich program sa dá vyjadriť dvomi slovami: Adolf Hitler. Politiku považoval nie za vec princípu, ale účelu. Zápas o moc nechcel viesť intelektuálnym spôsobom, ale fanatizmom, ktorý stál na diktátorskom princípe. Keď mu raz jeden ašpirant na vedúceho miestnej organizácie napísal žiadosť o vymenovanie do tejto funkcie, Hitler mu odpísal, že jeho menovanie neprichádza do úvahy. Ak chce byť v čele tejto pobočky, má sa jej jednoducho ujať.
V roku 1929 nastal mierny obrat k lepšiemu v oblasti verejnej informovanosti. Medzinárodná konferencia expertov navrhla tzv. Youngov plán pre Nemecko, v rámci ktorého sa mali vojnové reparácie splácať v konkrétnych čiastkach až do roku 1988. Takýto návrh vyvolal v širokej verejnosti dosť veľké pobúrenie a nacisti sa to snažili využiť. Hitler sa spojil s Hugenbergom (DNVP). Hugenberg zarobil obrovské imanie na inflácii a stal sa mediány magnátom, pretože vlastnil širokú sieť tlačovín. Spolu s Hitlerom uzavreli dohodu o spoločnom postupe proti Youngovmu plánu, čím sa Hitler dostal na prvé stránky mnohých denníkov. Onedlho na to sa konal Norinbergský zjazd na ktorom sa zúčastnilo 200 000 nacistov, čo bol ďalší spôsob ako mediálne zaujať. Po neúspešnom ťažení proti Youngovmu plánu sa Hitler s Hugenbergom rozišli, aby sa neskôr opäť stretli.
Po vypuknutí svetovej hospodárskej krízy, sa Nemecko, ktorého ekonomika stála na obrovských úveroch dostala do zložitej situácie. Nastal čas sociálnych nepokojov a obrovskej nezamestnanosti. Verejnosť obviňovala vládnu koalíciu zo zodpovednosti za ekonomické problémy. Problém sa ešte prehĺbil, keď vláda schválila zvýšenie platov štátnym úradníkom. Nespokojní boli predovšetkým poľnohospodári. Ceny ich produktov neustále klesali a vidiek chudobnel. Nacisti preto zriadili tzv. Poľnohospodársky aparát, ktorý monitoroval a spracúval problémy v tejto oblasti. NSDAP sa taktiež snažila vytlačiť KDP a SPD z jej tradičných volebných bášt v radoch robotníkov.
Predvolebná kampaň v roku 1930 sa pre nacistov stala otázkou existencie. Dokonale sa na ňu pripravili, za čím stál predovšetkým Goebbels. Podarilo sa mu vytvoriť dokonalý politický cirkus a úspech sa dostavil. 18,6 milióna hlasov pre NSDAP, čo znamenalo 107 poslaneckých miest a druhé miesto vo voľbách. V roku 1928 NSDAP získala iba 800 000 hlasov a výsledok z roku 1930, je možné právom považovať za Európsku raritu. Podarilo sa im odčerpať hlasy pravicových strán (DVP, DNVP, DDP, DSP), ktoré zas klesli viac než o polovicu. Veľká voliteľnosť NSDAP bola v tradičných protestantských oblastiach, menej úspešný boli v katolíckom Bavorsku, kde ich volili prevažne ženy (hlavne kvôli zdôrazňovaniu tradičných hodnôt: Kinder, Kirche, Küche – dieťa, kostol, kuchyňa). Obrovský voličský potenciál predstavovali mladý ľudia, pre ktorých boli v rámci NSDAP vytvorené mnohé mládežnícke spolky. G. Srasser zdôrazňoval : “Urobte cestu vy starí.”
Verejnosť sa im podarilo zaujať aj tým, že sa neorientovali na žiadnu konkrétnu sociálnu skupinu (na rozdiel od mnohých iných strán), ani nepreferovali triedny boj. Jednoducho apelovali na národnú jednotu, pričom nerobili žiadne rozdiel medzi príslušníkmi národa a každého považovali za Nemca. Podarilo sa im taktiež zohľadniť emócie, ktoré v spoločnosti rezonovali a zosúladiť ich do dvoch bodov: 1, odmietnutie všetkého čo sa stalo po vojne 2, bezpodmienečný sľub obnovenia Nemeckej sily a jednoty. Neboli tradičnou revolučnou stranou, napriek tomu, že SA sa vždy snažili preferovať revolúciu. Ale taktiež neboli ani klasickou stranou parlamentarizmu, iba využívali jeho trhlín na dosiahnutie moci. Pričom ani jednu zložku (či formu) politického boja nikdy nepreferovali. Teda každý si mohol vybrať: kúsok revolúcie, ale aj trochu parlamentarizmu. Dôležitým faktorom v tridsiatych rokoch tiež bolo, že veľká časť verejnosti sa na nacistov nepozerala ako na nebezpečenstvo, ale ako na prameňom sily budúceho pokroku. Dokonca armáda videla v NSDAP možné východisko z bludného Versaillského kruhu. Hammerstein, šéf armádneho velenia, po štvor hodinovom rozhovore z Hitlerom vyhlásil že: Reichswehr chce vlastne to isté, ale pomalšie.
To čo nasledovalo po roku 1930, ale hlavne po roku 1933, sa do dejín ľudstva zapísalo krvavými písmenami. V dôsledku tejto zhubnej ideológie a vo vojne ktorú rozpútala, zahynulo približne 40 miliónov ľudí. Tak sa spolu s komunizmom zaradila medzi najohavnejšie výmysly ľudského fanatizmu. Najsmutnejšie na obidvoch prípadoch je, že ani jeden z neskorších diktátorov (Hitler, Lenin, Stalin), nemuseli skrývať snahu o dosiahnutie diktatúry, založenej na dogmatizme.
