Titanic
Toto slovo malo
pôvodne zosobňovať pojmy ako nepotopiteľný, nezničiteľný,
či neporaziteľný. Ibaže - človek mieni a osud mení –
Titanic sa stal jedným z najvýraznejších symbolov
kontroverzného 20.storočia, storočia prevratných
technológií a bezprecedentných ľudských zlyhaní, storočia
bolestných priemyselných revolúcií a civilizačných zmien.
Na začiatku tohto vývoja bola zmena spôsobu výroby – tú
charakterizoval predovšetkým mohutný nástup oceliarstva
–oceľ sa stala priam základným kameňom minulého storočia
a je ním aj dodnes. Z ocele sa začali vyrábať nekonečné
kilometre koľajníc, ťažké stroje, lokomotívy, autá,
lietadlá a samozrejme, že v prvom rade – lode. Na začiatku
20.storočia bola lodná doprava takmer na vrchole svojej slávy.
Výrobné možnosti lodeníc takej námornej veľmoci, akou vtedy
bolo Spojené kráľovstvo, boli samozrejme veľkým lákadlom
pre odvážnych konštruktérov a – obchodníkov. Európa sa
stále viac a viac spájala s Amerikou, jediným prostriedkom na
prekonanie rozľahlého Atlantického oceánu boli lode. K
najväčším a najúspešnejším podnikateľom v oblasti
civilnej lodnej dopravy patrila vtedy spoločnosť White Star
Line, na ktorej objednávku začali v lodeniciach Harland &
Wolff v severoírskom Belfaste s výstavbou najväčšej lode na
svete. Bolo to v roku 1909. O dva roky neskôr spustili toto
údajne nepotopiteľné plavidlo všetkých čias s názvom
Titanic na vodu. Legenda o nepotopiteľnom obrovi však trvala
ani nie rok. Na svojej prvej plavbe, ktorá smerovala z
anglického Southamptonu do New Yorku, narazil Titanic, na
ktorého palube sa nachádzalo viac ako 2200 ľudí, do ľadovca.
V priebehu dvoch hodín sa loď potopila. Vďaka nedostatočnému
počtu záchranných člnov na palube zahynulo v mrazivých
vodách Atlantiku viac ako 1500 ľudí, katastrofu prežilo iba
okolo 700 osôb.
Otázky prečo? a ako? trápili nielen vyšetrovateľov
tragédie, ale predovšetkým lodných konštruktérov. Lenže
iróniou osudu je práve skutočnosť, že mnohé konštrukčné
zdokonalenia lodí sa podarilo uskutočniť práve vďaka takým
katastrofám, akou bolo potopenie Titanicu. Námorné
spoločnosti začali zase klásť oveľa väčší dôraz na
ľudský faktor a bezpečnosť vybavenia námorných plavidiel. O
dva roky neskôr, v priebehu prvej svetovej vojny, sa pri brehoch
Grécka potopila sesterská loď Titanicu - Britannic.
Dostatočný počet záchranných člnov na palube však dokázal
zachrániť väčšinu životov pasažierov. Bola to až loď
Olympic, ďalší produkt belfastských lodeníc, ktorej nový
typ konštrukcie lodného trupu dokázal zabrániť jej potopeniu
sa po kolízií na otvorenom mori. Olympic doplával do prístavu
aj napriek tomu, že jedna z jeho komôr bola plná vody. Vďaka
odolnej konštrukcii vodotesných komôr, z ktorých sa stavajú
lode (čosi na spôsob detskej stavebnice), sa totiž plavidlo
udrží na hladine aj v prípade väčšej trhliny.
Nezanedbateľný je aj spomínaný ľudský faktor - v roku 1985
objavili v blízkosti kanadského Newfoundlandu zvyšky Titanicu.
Nález takmer nepoškodeného trupu lode (teda bez známok
veľkého nárazu), ležiacej na dne mora, potvrdil tézu, že
loď sa blížila k ľadovcu príliš rýchlo, vďaka čomu sa do
vodotesných komôr dostala voda aj malými trhlinami (ktorých
bolo ale veľmi veľa). Nepozornosť posádky bola teda
pravdepodobne tiež jedným z faktorov katastrofy. A na začiatku
storočia takmer neexistujúci systém záchranných lodí
dokonal svoje.
Neporovnateľné sú však aj súčasné možnosti pri
zameriavaní plavidiel radarmi, či pomocou satelitného
navigačného systému GPS, o akých sa vtedajším kapitánom
ani nesnívalo.
Faktom je, že náš svet sa stal za posledných 90 rokov ešte
menším a vzdialenosti sú čoraz kratšie. Ľudia presadli z
lodí na lietadlá, kde však čelia novým a neraz aj oveľa
väčším nebezpečenstvám, ako pasažieri zaoceánskych
plavidiel. Titanic je ale dodnes “Babylonskou vežou” našej
technickej civilizácie.
